J28 – Vývin slovenského jazyka v spisovnom období
Vlastnosti
| predmet | Slovenský jazyk a literatúra |
| typ | maturitná téma |
| okruh | jazyk |
| číslo | 28 |
| stav | vypracované |
Vývin slovenského jazyka v spisovnom období – osobnosti, kodifikačné príručky.
1. Definícia a vymedzenie
Spisovné obdobie slovenčiny je úsek jej vývinu od prvej úspešnej kodifikácie spisovného jazyka (1787, Anton Bernolák) až po súčasnosť. Pred týmto obdobím sa slovenčina používala len ako nekodifikovaný, nárečovo pestrý útvar (predspisovné obdobie), zatiaľ čo na verejné, kultúrne a náboženské účely sa používala najmä latinčina, čeština a tzv. slovakizovaná (kultúrna) čeština. Spisovné obdobie sa delí na niekoľko etáp podľa toho, kto a na akom nárečovom základe jazyk kodifikoval a akou kodifikačnou príručkou.
2. Znaky a vlastnosti jednotlivých etáp
Kľúčové kritériá, podľa ktorých etapy rozlišujeme: nárečový základ kodifikácie, kodifikačný princíp pravopisu (fonetický – píš, ako počuješ; etymologický/morfologický – rešpektuje pôvod a stavbu slova) a záväzná príručka, ktorá normu upravovala.
| Etapa | Obdobie | Nárečový základ | Pravopisný princíp |
|---|---|---|---|
| Bernolákovské obdobie | 1787 – 40. roky 19. stor. | kultúrna západoslovenčina (trnavské nárečie) | prevažne fonetický |
| Štúrovské obdobie | 1843 – 1851 | stredoslovenské nárečie | fonetický |
| Hodžovsko-hattalovská reforma | 1851 – 1902 | stredoslovenské nárečie | fonetický + etymologický/morfologický |
| Czambelovská kodifikácia | 1902 – 1931 | stredoslovenské nárečie (spresnené) | fonetický + etymologický/morfologický |
| Obdobie Pravidiel slovenského pravopisu | 1931 – dodnes | súčasná spisovná slovenčina | fonetický + etymologický/morfologický |
3. Útvary / osobnosti a kodifikačné príručky
Anton Bernolák (1787 – 1790) kodifikoval prvý spisovný slovenský jazyk na základe kultúrnej západoslovenčiny používanej katolíckymi vzdelancami okolo Trnavy. Vydal:
- Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum (1787) – s prílohou Orthographia, prvý návrh pravopisu,
- Grammatica Slavica (1790) – gramatika,
- Etymologia vocum Slavicarum (1791) – slovotvorba,
- Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí – šesťzväzkový slovník, na ktorom pracoval od roku 1787 a nestihol ho vydať; vyšiel posmrtne v rokoch 1825 – 1827.
Ľudovít Štúr spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom sa 11. – 16. júla 1843 na hurbanovskej fare v Hlbokom dohodli na kodifikácii spisovnej slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia, ktoré považovali za jazykovo najčistejšie. Roku 1846 vyšli:
- Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí – zdôvodnenie kodifikácie,
- Náuka reči slovenskej – prvá gramatika nového spisovného jazyka (vydal Tatrín).
Štúrov pravopis bol dôsledne fonetický.
Hodžovsko-hattalovská reforma (október 1851) bola kompromisom medzi štúrovcami (Štúr, Hurban, Hodža) a bernolákovcami (Martin Hattala, Ján Palárik, Štefan Závodník, Andrej Radlinský). Podnetom bola kritika M. M. Hodžu voči Štúrovmu čisto fonetickému pravopisu. Reforma doň vniesla prvky etymologického a morfologického princípu (napr. rozlišovanie y/i). Záväznou príručkou sa stala Krátka mluvnica slovenská, ktorú roku 1852 anonymne zostavil Martin Hattala – používala sa až do roku 1902.
Samo Czambel vydal roku 1902 Rukoväť spisovnej reči slovenskej, ktorou spresnil a zjednotil dovtedajšiu jazykovú a pravopisnú prax pred vznikom Československa.
Po vzniku ČSR kodifikáciu prevzala Matica slovenská a neskôr štátne inštitúcie formou postupných vydaní Pravidiel slovenského pravopisu:
- 1931 – prvé oficiálne Pravidlá slovenského pravopisu (jazykový odbor Matice slovenskej) s pravopisným slovníkom; pre výrazné počeštené prvky vyvolali tzv. „spor o slovenčinu".
- 1940 – revidované vydanie, čiastočný odklon od predchádzajúcich purizmov.
- 1953 – Pravidlá slovenského pravopisu vydané Slovenskou akadémiou vied, s výraznou reformou (napr. zrušenie zakončenia -ly v minulom čase, zjednodušenie písania predpôn s-/z-).
- 1991, 1998, 2000, 2013 – ďalšie, postupne upravované vydania pripravené v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV (J. Kačala, M. Považaj a kolektív); aktuálne platné je 4. vydanie z roku 2013.
4. Príklady a rozbor ukážky
Vývin pravopisného princípu možno demonštrovať na rozlišovaní y/i. Štúrov fonetický pravopis toto rozlíšenie nepoznal, keďže y a i sa v slovenčine vyslovujú rovnako – písalo sa teda podľa výslovnosti len jedno z nich. Hodžovsko-hattalovská reforma (1851/1852) rozlíšenie y/i zaviedla podľa etymologického a morfologického princípu – nie preto, že by sa y a i inak vyslovovali, ale aby písmo signalizovalo gramatickú informáciu (napr. rozlíšenie tvrdého a mäkkého skloňovania, číslo a rod: chlapci sú dobrí – životné mužské mn. č., oproti dievčatá sú dobré). Tento princíp platí v slovenskom pravopise dodnes a je typickým príkladom toho, že súčasná spisovná slovenčina nie je čisto fonetická, ale kombinuje fonetický a morfologický (etymologický) princíp.
Ďalší doklad staršej podoby jazyka je samotný názov Bernolákovho slovníka – Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí – kde vidno dobovú grafiku s písmenom w namiesto dnešného v (Slowár = dnes Slovník), čo ukazuje, aké veľké zmeny prekonal slovenský pravopis od konca 18. storočia po súčasnosť.
5. Časté chyby a na čo si dať pozor
- Zamieňanie poradia kodifikácií – Bernolák (1787) predchádza Štúrovi (1843), Hodžovsko-hattalovská reforma (1851) prichádza po Štúrovej kodifikácii, nie súčasne s ňou.
- Pripisovanie Krátkej mluvnice slovenskej Štúrovi namiesto Hattalovi – ide o dielo vzniknuté z reformy, ktorá Štúrov pôvodný fonetický pravopis práve upravila.
- Zamieňanie Bernolákovho nárečového základu (západoslovenčina) so štúrovským (stredoslovenčina) – ide o zásadný rozdiel medzi oboma kodifikáciami.
- Neistota v datovaní vydaní Pravidiel slovenského pravopisu – dôležité je vedieť aspoň prvé oficiálne vydanie (1931) a fakt, že norma sa odvtedy niekoľkokrát reformovala (naposledy 2013).
6. Zhrnutie na ústnu odpoveď
Spisovné obdobie slovenčiny sa začína Bernolákovou kodifikáciou (1787, západoslovenský základ) a pokračuje Štúrovou kodifikáciou (1843/1846, stredoslovenský základ, fonetický pravopis), ktorú upravila Hodžovsko-hattalovská reforma (1851/52, zavedenie etymologického princípu, Krátka mluvnica slovenská M. Hattalu) a spresnila Czambelova Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902). Od vzniku ČSR normu upravujú postupné vydania Pravidiel slovenského pravopisu (1931, 1940, 1953, 1991, 1998, 2000, 2013).
Súvisiace poznámky
Kontrolné otázky
Kedy sa začína spisovné obdobie slovenčiny?
Roku 1787 Bernolákovou kodifikáciou.
Na akom základe kodifikoval Bernolák a aké diela vydal?
Na kultúrnej západoslovenčine (trnavské nárečie). Dissertatio... (1787), Grammatica Slavica (1790), Etymologia (1791), Slowár (1825–1827).
Kedy a ako kodifikoval spisovnú slovenčinu Štúr?
1843 v Hlbokom so Hurbanom a Hodžom na základe stredoslovenčiny; 1846 Nárečja slovenskuo... a Náuka reči slovenskej. Pravopis fonetický.
Čo priniesla hodžovsko-hattalovská reforma?
Roku 1851 kompromis štúrovcov a bernolákovcov; etymologický a morfologický princíp (y/i); Hattalova Krátka mluvnica slovenská (1852).
Čo je Czambelova Rukoväť?
Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902), ktorá spresnila a zjednotila normu.
Ktoré vydania Pravidiel slovenského pravopisu poznáš?
1931 (Matica, „spor o slovenčinu“), 1940, 1953 (SAV), 1991, 1998, 2000, 2013 (platné).
Prečo dnešný pravopis nie je čisto fonetický?
Rozlišovanie y/i nevychádza z výslovnosti, ale z etymológie a morfológie.