Zvuková rovina jazyka
Vlastnosti
| predmet | Slovenský jazyk a literatúra |
| typ | poznámky |
| zdroj | 📎 zvukova_rovina_jazyka.docx |
zvukova_rovina_jazyka.docx — 📎 otvoriť originál
Zvukové jazykové prostriedky
Slovenský jazyk | Zvuková rovina jazyka
Tabuľka kľúčových pojmov
| Pojem | Vysvetlenie / definícia |
|---|---|
| Zvuková rovina jazyka, grafická stránka jazyka a pravopis | |
| fonéma – hláska | Fonéma — najmenšia zvuková jednotka jazyka, ktorá má schopnosť rozlišovať význam slov (napr. ľavica – lavica). Hláska — konkrétna realizácia fonémy v reči. |
| samohlásky – spoluhlásky – dvojhlásky | Samohlásky: a, ä, e, i, o, u, y + dlhé á, é, í, ó, ú, ý. Dvojhlásky: ia, ie, iu, ô. Spoluhlásky: všetky ostatné hlásky. |
| samohlásky: krátke – dlhé | Krátke: a, ä, e, i, o, u, y. Dlhé: á, é, í, ó, ú, ý — vyslovujú sa dlhšie, líšia sa kvantitatívne. |
| spoluhlásky: tvrdé – mäkké – obojaké; znelé – neznelé; znelé nepárové (zvučné) | Tvrdé: h, ch, k, g, d, t, n, l. Mäkké: ď, ť, ň, ľ, dž, č, ž, š; dz, c, j. Obojaké: b, m, p, r, s, v, z, f. Znelé párové: b, d, ď, dz, dž, g, h, v, z, ž. Neznelé párové: p, t, ť, c, č, k, ch, f, s, š. Znelé nepárové (zvučné): j, l, ĺ, ľ, m, n, ň, r, ŕ. |
| slabika | Najmenšia zvuková jednotka reči, nositeľka prozodických vlastností. Jadrá slabík tvoria samohlásky, dvojhlásky a slabikotvorné spoluhlásky (r, ŕ, l, ĺ). |
| rozdeľovanie slov na slabiky | Slabičné predpony sa oddelia, neslabičné nie. Napr. pred-sta-vi-teľ, roz-ko-pať. |
| slabikotvorné hlásky -l-, -ĺ-, -r-, -ŕ- | Spoluhlásky l, ĺ, r, ŕ môžu byť jadrom slabiky. Napr. vlk, krk, vŕba, dlhý. |
| rytmické krátenie | Zákon o rytmickom krátení: za sebou nemôžu nasledovať dve dlhé slabiky. Napr. múdry → múdrych (nie múdrých). |
| slovo | Základná jazyková jednotka s vlastným významom. Lexikálnou jednotkou je lexéma; gramatickou — konkrétny tvar slova. |
| spisovná výslovnosť / ortoepia | Ortoepia — jazykovedná disciplína o normách výslovnosti. Správna výslovnosť sa riadi Pravidlami slovenskej výslovnosti (PSV). |
| splývavá/viazaná výslovnosť | Slovenská výslovnosť je splývavá — hlásky na rozhraní slov sa vyslovujú plynulo spolu. Napr. plod slivky sa číta ako jedno zvukové celok. |
| spodobovanie / znelostná asimilácia | Prispôsobovanie znelosti spoluhlásky nasledujúcej alebo predchádzajúcej spoluhláske. Napr. prosba → [prozba], mužský → [mušský]. |
| výslovnosť a výskyt ä | Hláska ä sa vyskytuje po perných spoluhláskach (b, m, p, v). V hovorovom jazyku sa splynula s e. Napr. mäso, päť, väzy. |
| výslovnosť slabík de/di, te/ti, ne/ni, le/li v cudzích slovách | V domácich slovách tieto skupiny signalizujú mäkkú výslovnosť. V slovách cudzieho pôvodu sa číta tvrdšie: demokracia [demokracia], telefón [telefón]. |
| výslovnosť cudzích slov | Prispôsobená slovenským výslovnostným normám alebo sa zachováva pôvodná výslovnosť podľa miery zdomácnenia slova. |
| intonácia | Celkový zvukový profil reči — zahŕňa melódiu, prízvuk, tempo, rytmus, silu hlasu a prestávky. Je nositeľom prozodických vlastností. |
| časová modulácia reči: kvantita hlások, prestávka/pauza – fyziologická, významová, tempo reči, rytmus | Kvantita — dĺžka hlásky. Tempo — rýchlosť reči. Rytmus — pravidelné striedanie prízvučných a neprízvučných slabík. Fyziologická pauza — prestávka z dôvodu nadýchnutia. Významová pauza — člení reč podľa obsahu. |
| silová modulácia hlasu: hlavný slovný prízvuk, dôraz, sila hlasu | Prízvuk — zdôraznenie 1. slabiky slova silou hlasu (stály, nepohyblivý). Dôraz (vetný prízvuk) — vyzdvihnutie jadra výpovede vo vete. Sila hlasu — hlasitosť prejavu. |
| tónová modulácia hlasu: uspokojivá končiaca (klesavá), neuspokojivá končiaca (stúpavá), neuspokojivá nekončiaca – melódia vety | Klesavá (kadencia): oznamovacie, rozkazovacie, zvolacie vety. Stúpavá (antikadencia): zisťovacie otázky (áno/nie). Polokadencia: prvá veta v súvetí — nekončiaca. |
| frázovanie | Členenie jazykového prejavu na menšie celky (frázy/vetné úseky) pomocou prestávok, intonácie a dôrazu. |
| grafická stránka jazyka | Písomná podoba jazyka — sústava písmen (grafém), pravopis, interpunkcia a diakritické znamienka. |
| písmeno / graféma | Graféma — grafická jednotka, ktorá zaznamenáva hlásku (fonému). Jedno písmeno môže zodpovedať jednej hláske alebo viacerým (napr. ch = jedna hláska). |
| diakritické znamienka: dĺžeň, mäkčeň, vokáň, dve bodky | Dĺžeň (´): predlžuje samohlásku (á, é…). Mäkčeň (ˇ): zmäkčuje spoluhlásku (č, š, ž, ď, ť, ň, ľ). Vokáň (ˆ): znak dvojhlásky ô. Dve bodky (¨): písmeno ä. |
| interpunkcia; interpunkčné znamienka | Grafické znamienka (bodka, čiarka, výkričník, otáznik, dvojbodka, bodkočiarka, pomlčka, závorky, úvodzovky) členiacich text a naznačujúcich intonáciu a pauzy. |
| rozdeľovanie predponových slov: slabičné a neslabičné predpony | Slabičné predpony (za-, pre-, roz-…): tvoria slabiku, oddeľujú sa. Neslabičné predpony (v-, s-, k-…): netvoria slabiku; pri rozdeľovaní sa pripájajú k nasledujúcej slabike. |
| vsuvka, prístavok, oslovenie | Vsuvka — vložená veta/výraz, oddeľuje sa čiarkami alebo pomlčkami. Prístavok — rozvíjajúci člen vety, oddeľuje sa čiarkou. Oslovenie — meno/titul oslovenej osoby, oddeľuje sa čiarkou. |
| pravidlo o rytmickom krátení | Po dlhej slabike nasleduje krátka — dve dlhé slabiky za sebou nie sú prípustné. Výnimky: výhier, lístie, vzor páví, slovesá chvália/ľúbia, predpony ná-, zá-, sú-, prípony -iar/-iareň. |
| Jazykoveda | |
| fonetika a fonológia (náuka o zvukovej rovine jazyka) | Fonetika — veda o fyzikálnych vlastnostiach hlások, ich tvorení rečovými orgánmi. Fonológia — veda o funkcii foném v komunikácii a ich rozlišovacej schopnosti. |
| štylistika | Jazykovedná disciplína skúmajúca výber a využitie jazykových prostriedkov v závislosti od komunikačnej situácie, funkcie a zámeru prejavu. |
| Jazyk a reč | |
| reč | Konkrétne, individuálne využitie jazyka v komunikácii. Doplnená mimojazykovými (neverbálnymi) prostriedkami. Schopnosť tvoriť artikulované zvuky a dorozumievať sa nimi. |
| spisovný jazyk | Kodifikovaná, normovaná podoba národného jazyka. Záväzná vo formálnej komunikácii, médiách, školstve a úradnom styku. |
| jazyková norma | Súhrn pravidiel a zákonitostí, ktoré určujú správne používanie jazykových prostriedkov v danom jazykovom spoločenstve. |
| kodifikácia spisovného jazyka | Záväzné zachytenie jazykovej normy v kodifikačných príručkách (slovníky, pravidlá pravopisu). Kodifikácia = uzákonenie normy. |
| kodifikačné príručky | Pravidlá slovenského pravopisu (PSP), Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ), Pravidlá slovenskej výslovnosti (PSV), Morfológia slovenského jazyka. |
| Jazyková kultúra | |
| jazyková norma – jazyková kultúra | Jazyková norma — pravidlá správneho používania jazyka. Jazyková kultúra — úroveň ovládania a vedomého uplatňovania jazykovej normy v praxi; starostlivosť o jazyk. |
| Komunikácia | |
| komunikácia | Proces dorozumievania medzi ľuďmi prostredníctvom jazykových a nejazykových prostriedkov. Zahŕňa odosielateľa, príjemcu, správu, kód, kanál a spätnú väzbu. |
| verbálna, neverbálna | Verbálna — pomocou slov (hovorených alebo písaných). Neverbálna — pomocou gest, mimiky, pohľadu, postoja tela, vzdialenosti, tónu hlasu. |
| mimojazykové (neverbálne) prostriedky | Kinezika (pohyb, gestá, mimika), proxemika (vzdialenosť), haptika (dotyk), paralinguistika (tón, tempo, hlasitosť), vizika (kontakt očí). |
| komunikačná situácia | Konkrétny kontext komunikácie: kto hovorí, komu, kde, kedy, prečo a s akým zámerom. Ovplyvňuje výber jazykových prostriedkov a register. |
| samohlásková skupina – spoluhlásková skupina | Samohlásková skupina: dve alebo viac samohlásk za sebou, každá v inej slabike (napr. za-očkovať). Spoluhlásková skupina: dve alebo viac spoluhlások za sebou — môže sa spodobiť alebo zjednodušiť (napr. mužský). |
| pravopis / ortografia | Pravopis — sústava písmen a pravidlá ich používania na zachytávanie zvukovej reči. Ortografia — jazykovedná disciplína o pravopisnej norme. Pravopisné princípy: fonematický, morfematický, etymologický, gramatický. |
Ťahák — prehľad učiva
Samohlásky
Krátke: a, ä, e, i, o, u, y
Dlhé: á, é, í, ó, ú, ý
Dvojhlásky: ia, ie, iu, ô
Všetky samohlásky a dvojhlásky sú slabikotvorné. Slabikotvorné spoluhlásky: r, ŕ, l, ĺ.
Spoluhlásky podľa tvrdosti
Tvrdé: h, ch, k, g, d, t, n, l
Mäkké: ď, ť, ň, ľ, dž, č, ž, š, dz, c, j
Obojaké: b, m, p, r, s, v, z, f
Spoluhlásky podľa znelosti
Znelé párové: b, d, ď, dz, dž, g, h, v, z, ž
Neznelé párové: p, t, ť, c, č, k, ch, f, s, š
Znelé nepárové (zvučné): j, l, ĺ, ľ, m, n, ň, r, ŕ
Spodobovanie (znelostná asimilácia)
Slovenská výslovnosť je splývavá — hlásky sa prispôsobujú zvukovo svojmu okoliu. Pri stretnutí znelej a neznelej spoluhlásky sa mení znelosť predchádzajúcej spoluhlásky.
Príklady: prosba → [prozba] | mužský → [mušský] | súd → [súd]
Melódia vety (tónová modulácia)
Klesavá/kadencia — uspokojivá končiaca: oznamovacie, rozkazovacie, zvolacie, doplňovacie otázky. Napr.: Film sa mi páčil. / Kto ho režíroval?
Stúpavá/antikadencia — neuspokojivá končiaca: zisťovacie otázky (áno/nie). Napr.: Páčil sa ti ten film?
Polokadencia/semikadencia — neuspokojivá nekončiaca: prvá veta v súvetí. Napr.: Pojdem, lebo pojdeš aj ty.
Silová modulácia
Prízvuk: na 1. slabike — stály, nepohyblivý (v slovenčine)
Dôraz (vetný prízvuk): vyzdvihnutie jadra výpovede vo vete; závisí od hovoriaceho
Emfáza: citový/príznakový dôraz — vo vypätej komunikačnej situácii
Sila hlasu: hlasitosť prejavu
Časová modulácia
Kvantita: dĺžka hlásky (krátka / dlhá)
Tempo reči: závisí od obsahu, osobnosti rečníka a situácie
Rytmus: pravidelné striedanie prízvučných a neprízvučných slabík; jednotka = takt
Fyziologická pauza: prestávka z dôvodu nadýchnutia
Významová pauza: ohraničuje logické úseky výpovede; dramatická pauza vytvára napätie
Defektná pauza: nadbytočná prestávka, nerešpektuje koniec vetného úseku
Rytmické krátenie — výnimky
Pravidlo: za sebou nemôžu nasledovať dve dlhé slabiky. Výnimky:
- Podstatné mená: výhier, hrádzí, horárí, lístie
- Prídavné mená: vzor páví
- Zámená so časticami: niečí, ktoviekým, bárským
- Slovesá: chvália, ľúbia, zvážnieť, vytriezvieť, chválievať
- Prípony: -iar, -iareň (napr. triediareň)
- Predpony: ná-, zá-, sú- (nádielka, zásielka, súčiastka)
- Zložené slová: šéftréner
Pravopisné princípy
Fonematický: 1 fonéma = 1 písmeno (nie vždy dodržiavaný: ľ/l, ch = jedna hláska)
Morfematický: zachováva jednotnú podobu slov; inak sa píše — inak vyslovuje
Etymologický: pôvodná, historická pravopisná norma
Gramatický: rovnaké písanie slovných druhov podľa vzorov
Jazykovedné disciplíny — zvuková rovina
Fonetika: fyzikálne vlastnosti hlások, ich tvorenie rečovými orgánmi
Fonológia: funkcia foném, ich rozlišovacia schopnosť (ľavica – lavica)
Ortoepia: normy správnej výslovnosti; kodifikované v PSV
Ortografia: normy správneho písania; kodifikované v PSP
Zvukové štylistické figúry
Rým: zvuková zhoda na konci veršov (združený, striedavý, obkročný, prerývaný, postupný)
Zvukomaľba (onomatopoja): napodobňuje zvuky prírody alebo pracovné zvuky
Aliterácia: opakovanie hlások/skupín hlások na začiatku slov
Paronomázia: opakovanie slovných základov
Eufónia: ľubozvučnosť — príjemné zvukové pôsobenie textu
Kakofónia: disonancia — nepríjemné zvukové pôsobenie
Jazyk vs. reč
Jazyk: abstraktný systém znakov a pravidiel; existuje v spoločenskom vedomí; nie je vrodený; prostriedok myslenia a dorozumievania
Reč: konkrétne využitie jazyka; doplnená neverbálnymi prostriedkami; schopnosť tvoriť artikulované zvuky
Verbálna komunikácia: pomocou slov — hovorených alebo písaných
Neverbálna komunikácia: gestá, mimika, proxemika (vzdialenosť), haptika (dotyk), paralinguistika (tón, tempo)
Diakritické znamienka
Dĺžeň (´): predlžuje samohlásku: á, é, í, ó, ú, ý, ĺ, ŕ
Mäkčeň (ˇ): zmäkčuje spoluhlásku: č, š, ž, ď, ť, ň, ľ
Vokáň (ˆ): znak dvojhlásky ô
Dve bodky (¨): písmeno ä