Biznis medzi krajinami
Vlastnosti
| predmet | Ekonomika |
| kurz | Aplikovaná ekonomika |
| kapitola | 15 |
| typ | poznámky |
| date | 2024-04-29 |
| zdroj | JA Slovensko – Ekonómia podnikania (vzdelavanie.jaslovensko.sk) |
Aplikovaná ekonomika → Medzinárodné ekonomické vzťahy
V 16. storočí sa ekonómovia, nazývaní merkantilisti, pokúsili vysvetliť, prečo sa krajiny zapájajú do medzinárodného obchodu. Domnievali sa, že krajina je tým bohatšia, čím má viac peňazí, v tom čase plnili úlohu peňazí drahé kovy. Toto bohatstvo sa dalo rozširovať buď ťažbou drahých kovov (na čo slúžili aj kolónie, o tom si sa asi učil na dejepise) a okrem toho práve prostredníctvom medzinárodného obchodu. Krajina mala vyvážať tovary, za ktoré dostávala zo zahraničia zaplatené, t.j. prispievala tým k navýšeniu svojho bohatstva. Nevýhodné v tomto prípade bolo tovary dovážať, pretože krajina musela zahraničiu zaplatiť a zmenšovala tak svoje vlastné bohatstvo. Dovážať mohla len komodity, ktoré potrebovala, ale z vlastných zásob ich mala nedostatok, resp. tovary, ktoré nevedela vyrobiť. V dnešnom jazyku to môžeme označiť aj ako úsilie udržiavať aktívnu obchodnú bilanciu štátu, teda vyšší export ako import. Tento koncept sa rozvinul v Anglicku (predstaviteľom tam bol Thomas Mun) a odtiaľ sa rozšíril do kontinentálnej Európy (hlavným francúzskym predstaviteľom bol Jean Baptiste Colbert). Keď si to tak vezmeš, išlo o hru s jedným víťazom a jedným porazeným. Keby všetci chceli len vyvážať, chýbal by na druhej strane ten, kto by bol ochotný niečo doviezť... Čiže boli krajiny, ktoré boli ekonomicky silnejšie a mohli pretláčať takúto koncepciu a na druhej strane krajiny, ktoré boli od tých bohatších závislé, aj keď ich to výrazne znevýhodňovalo. Takto sa vysvetľoval medzinárodný obchod až do polovice 18. storočia, kedy začala silnieť kritika tohto konceptu. Tá sa dotýkala toho, že trh netreba regulovať, „zariadi sa sám“ a nedostatkový tovar sa dovezie a prebytky sa budú vyvážať. Zároveň sa kritika týkala aj monetárnej stránky celej veci, keďže s rastom bohatstva v krajine silnie tlak na rast cien (čo nazývame inflácia), čo vlastne danú krajinu vo finále znevýhodňuje, keďže jej produkty sú cenovo menej konkurencieschopné a klesá záujem o ne.
Vlna kritiky merkantilizmu prispela k vytvoreniu nového konceptu v rámci medzinárodného obchodu hľadajúceho obojstranné výhody plynúce zo zapojenia sa do medzinárodnej výmeny tovaru. Prišli s ňou ekonómovia z tzv. klasickej ekonomickej školy. Už sme spomínali, že hlavným predstaviteľom tejto školy a zároveň nepísaným otcom ekonómie je Adam Smith. Jeho príspevok do teórie medzinárodného obchodu však napodiv nebol taký významný ako príspevok jeho nástupcu Davida Ricarda. Je však možné, že nebyť teórie Adama Smitha, Ricardova teória by nevznikla. Obaja vychádzali zo situácie medzi dvomi krajinami, ktoré chcú začať vzájomne obchodovať. Uvažovali, že v oboch krajinách sú rozvinuté dve odvetvia (napr. pestovanie kukurice a výroba bicyklov), že jediným výrobným faktorom je práca a táto sa síce môže presúvať v rámci krajiny medzi odvetviami (vieš si predstaviť, že roľník pôjde odrazu vyrábať bicykle?), avšak medzi krajinami pohyb práce nie je možný (dnes je to bežné, však? Keď si niekto nevie nájsť prácu na Slovensku, zbalí kufre a ide do zahraničia...). Neuvažovali nad žiadnymi transakčnými nákladmi, ani žiadnymi bariérami obchodu (ako napr. zavedené clá na jednej, či druhej strane). Adam Smith jednoducho povedal, že krajina sa má špecializovať na výrobu v tom odvetví, v ktorom je absolútne efektívnejšia, t.j. vie tovary vyrobiť pri absolútne nižších nákladoch, čiže má absolútnu výhodu. Ak by situácia v krajinách vyzerala z pohľadu počtu hodín práce potrebných na výrobu jednotky tovaru v odvetví nasledovne:
15-1 Absolútna výhoda
| Domáca krajina | Zahraničie | |
| Kukurica (kg) | 8 | 6 |
| Bicykel (ks) | 5 | 9 |
Znamenalo by to, že v pestovaní kukurice je absolútne efektívnejšia Zahraničná krajina, ktorej na produkciu 1 kg kukurice stačí 6 hodín práce, zatiaľ čo Domáca krajina potrebuje až 8 hodín práce. Ale na druhej strane v produkcii bicyklov je absolútne lepšia Domáca krajina, ktorá vie jeden bicykel vyrobiť za 5 hodín, zatiaľ čo v Zahraničí potrebujú až 9 hodín. Je zrejmé, že Domáca krajina sa má špecializovať na výrobu bicyklov a tieto začať vyvážať do Zahraničnej krajiny, ktorá by sa mala špecializovať na produkciu kukurice a vymieňať ju za bicykle z Domácej krajiny.
To by však znamenalo, že krajiny, ktoré nie sú v ničom absolútne najefektívnejšie nemajú možnosť zapojiť sa do medzinárodného obchodu a dokonca z toho profitovať. Túto mienku napravil David Ricardo, ktorý sa nepozeral na absolútne výhody krajín a začal v prvom rade porovnávať produktivitu odvetví vo vnútri krajín a až následne porovnával medzinárodne. To čo porovnával, sa nazýva náklady obetovanej príležitosti a už sme sa s nimi stretli v 1. kapitole. Znamená to, že aj krajina, ktorá nie je úplne najefektívnejšia, môže z medzinárodného obchodu profitovať v prípade, že jej náklady obetovaných príležitostí na produkciu niektorého z tovarov sú nižšie ako v krajine druhej (t.j. keď chce vyrobiť ďalšiu jednotku daného tovaru, dáva bokom menšie množstvo druhého tovaru), krajina má teda komparatívnu výhodu.
Ak by sme si zobrali predchádzajúci príklad, situácia v produkcii kukurice a bicyklov by vyzerala tak-to:
15-2 Komparatívna výhoda
| Domáca krajina | Zahraničie | |
| Kukurica (kg) | 10 | 12 |
| Bicykel (ks) | 5 | 9 |
Domáca krajina má vlastne absolútnu výhodu v produkcii oboch tovarov, zahraničie naopak je menej efektívne vo výrobe bicyklov aj v produkcii kukurice. Má Zahraničie v niečom komparatívnu výhodu? Pozrieme sa na náklady obetovanej príležitosti. Vyprodukovať o 1 kg viac kukurice v Domácej krajine znamená vzdať sa 2 bicyklov (náklad obetovaných príležitostí je 10/5 = 2). Keď chcú v Zahraničí vyprodukovať o 1 kg kukurice viac, dávajú bokom len 4/3 bicykla (12/9 = 4/3). Znamená to, že náklady obetovanej príležitosti sú nižšie v Zahraničí ako Doma, a preto má Zahraničná krajina v produkcii kukurice komparatívnu výhodu. Keď sa na celú situáciu pozrieme z pohľadu bicyklov vidíme, že ak chcú v Domácej krajine vyrobiť o jeden bicykel viac, musia sa vzdať pol kila kukurice (5/10 = 1/2). V Zahraničí dávajú bokom až 3/4 kg kukurice (9/12 = 3/4), ak chcú vyrobiť ďalší bicykel. Domáca krajina má teda komparatívnu výhodu vo výrobe bicyklov.
Na klasickú ekonomickú školu nadväzovali v oblasti medzinárodného obchodu ďalšie. Za spomenutie istotne stojí prínos tzv. neoklasikov, ktorí do svojej teórie zahrnuli všetky tri výrobné faktory. Vzhľadom na to, že pôda je nemobilná a buď ju máme alebo nemáme, uvažovali prevažne o dostupnosti práce a kapitálu. Poukázali na to, že krajiny sú týmito výrobnými faktormi vybavené rôzne a zároveň, že odvetvia v ekonomike sú na dané výrobné faktory rôzne náročné (vo výrobe automobilov je potrebné značné množstvo kapitálu v podobe rôznych strojov, naopak v textilnom priemysle je to stále aj o manuálnej práci, teda potrebný je ľudský kapitál – práca). Preto prišli k záveru, že krajina, ktorá má k dispozícii viac kapitálu v pomere k práci, by sa mala špecializovať na odvetvie náročné na kapitál a naopak krajina, v ktorej prevažuje práca nad kapitálom, by sa mala špecializovať na odvetvie náročné na prácu. Podľa toho dostala ich teória názov Teória vybavenosti výrobnými faktormi.
Dôležitú úlohu tu zohráva fakt, že trhové štruktúry, v ktorých žijeme sú nedokonalou konkurenciou (tento pojem už poznáš a vieš, že to znamená, že na trhu pôsobí buď jedna firma v podobe monopolu, alebo niekoľko veľkých hráčov, popri ktorých môžu, ale nemusia pôsobiť aj menšie firmy, ktorí spolu vytvárajú oligopol, alebo je na trhu veľa malých firiem, ktoré tvoria monopolistickú konkurenciu). Vysvetlenie je pomerne jednoduché. Na jednej strane dôležitú úlohu zohrávajú samotní spotrebitelia, teda aj my, ktorí majú svoje preferencie a niektorej značke jednoducho dôverujú viac ako inej. Na druhej strane pre firmy pôsobiace v krajine je často, najmä v menších krajinách ako je napr. Slovensko, vlastný trh pomerne malý a pokiaľ chcú rásť a prosperovať musia hľadať nové trhy a nových spotrebiteľov za hranicami. Vďaka tomu budú môcť vyrábať viac, a preto budú schopní dosiahnuť úspory z rozsahu (teda s rastúcou výrobou znížia náklady na jednotku a budú môcť znížiť cenu pre spotrebiteľov). Medzinárodný obchod tak prispieva k tomu, že na trhu máme väčší sortiment tovarov a za nižšie ceny, ako v prípade, že by naša krajina bola zatvorená, snažila by sa byť sebestačnou a vyrobila by menší sortiment tovarov a dokonca mnohé z nich menej efektívne, a teda drahšie.
🔗 Spätné odkazy (3)