Bariéry v obchodovaní
Vlastnosti
| predmet | Ekonomika |
| kurz | Aplikovaná ekonomika |
| kapitola | 15 |
| typ | poznámky |
| date | 2024-04-29 |
| zdroj | JA Slovensko – Ekonómia podnikania (vzdelavanie.jaslovensko.sk) |
Aplikovaná ekonomika → Medzinárodné ekonomické vzťahy
Spomínané teórie medzinárodného obchodu sú viac menej postavené na liberalizovanom medzinárodnom obchode, teda situácii, keď sa dá exportovať a importovať úplne voľne, žiadny štát voči týmto pohybom tovarov a služieb nezavádza žiadne bariéry. Skutočnosť je však iná, zahraničný obchod úplne voľný nie je. Štáty sa aspoň do istej miery správajú protekcionisticky, keď obmedzujú svoj zahraničný obchod za účelom ochrany svojich producentov, či spotrebiteľov, teda nás.
Zahranično-obchodnou politikou štátu preto nazývame súbor opatrení, ktoré štát používa na to, aby stimuloval alebo oslaboval určité vývojové tendencie zahraničného obchodu. Môže to byť za účelom zabránenia importu, a teda ochrany domácich producentov alebo za účelom podpory exportu, a teda za rastu konkurencieschopnosti. Podľa toho, či sa štát správa skôr antiimportne alebo proexportne, využíva aj vhodné prostriedky.
Základné členenie prostriedkov zahranično-obchodnej politiky je na autonómne, teda také, ktoré zavádza štát jednostranne a zmluvné, teda prostriedky, na ktorých sa dohodnú dva či viac štátov a uplatňujú ich vo vzájomnom obchodovaní, resp. v obchodovaní smerom navonok voči tretím krajinám.
Autonómne prostriedky sa ďalej delia práve na pasívne (tzv. antiimportné) a na aktívne (tzv. proexportné). Delenie zobrazuje nasledujúca schéma:
15-3 Základné delenie prostriedkov zahranično-obchodnej politiky
Ako vidíš, pasívne prostriedky sa delia následne na tarifné a netarifné. Isto si už počul o tom, že na hraniciach sa niekedy vyberá clo. Ide o tarifný prostriedok zahranično-obchodnej politiky štátu. Clo je peňažná dávka, ktorá sa vyberá pri prechode tovaru cez hranice štátu. Najčastejšie sa stretávame s dovozným clom, teda clom, ktoré sa platí pri dovoze tovaru zo zahraničia do domácej krajiny. Niekedy však štáty uvaľujú aj clo na vývoz, týka sa to najmä vyvážaných surovín, ktoré majú nižšiu hodnotu ako finálne produkty. Pokiaľ teda chce štát motivovať svojich výrobcov, aby finalizovali produkciu doma, môže zvýšiť náklady na vývoz suroviny, či materiálu ako takých, tým že stanoví vývozné clo, ktoré musí byť pri vývoze suroviny zaplatené. Ekonomicky vzaté vždy je výhodnejšie vyvážať produkty s čo najvyššou pridanou hodnotou (a ako už vieš hodnota sa pridáva výrobným procesom), lebo za ne dostaneme viac zaplatené. Niekedy v minulosti bolo pomerne bežné aj tranzitné clo, ktoré sa platilo pri prechode tovaru cez územie štátu, ktorý nebol cieľovou destináciou. Dnes už sa takéto clo nepoužíva, aj keď poplatky tohto typu celkom nezmizli (existujú napríklad v súvislosti s ropovodmi a plynovodmi, ktoré nevyhnutne musia ísť cez viacero krajín, pričom nie všetky musia byť aj odberateľmi).
Clo sa môže vypočítať rôznymi spôsobmi. Najčastejšie sa počíta ako percento z fakturovanej hodnoty, čo sa nazýva valorické clo (z lat. ad valorem = z hodnoty). Vieme, že ľudia sú vynaliezaví, a preto niektorí uvádzajú v príslušnej dokumentácii nižšiu hodnotu tovaru ako v skutočnosti má, aby zaplatili nižšie clo. Druhým typom cla je špecifické clo, ktoré je stanovené na množstevnú jednotku tovaru (môže ísť o kus/viacero kusov) či objemovú jednotku (kg/tona/hektoliter a pod.). V praxi sa pomerne často používa kombinované alebo zmiešané clo, ktoré je kombináciou predošlých dvoch typov a snahou je predchádzať možnej podfakturácii tovarov v dokumentácii. Preto sa časť cla stanoví ako percento z fakturovanej ceny tovaru a časť ako poplatok za množstevnú jednotku.
Kedysi plnilo clo nielen funkciu ochrany domáceho trhu, ale v prevažnej miere aj dôležitých príjmov štátneho rozpočtu. Táto funkcia cla stráca postupne na význame, aj keď vybrané clo sa vždy stáva súčasťou štátneho rozpočtu. V ďalšej kapitole sa budeme podrobnejšie rozprávať o Európskej únii (EÚ), teraz si len stručne uvedieme, kam vlastne ide vybrané clo. Keďže je Slovensko členským štátom EÚ a v rámci celého územia EÚ je umožnený voľný pohyb tovarov a služieb (aj osôb a kapitálu, ale o tom viac až v nasledujúcej kapitole), vybrané clo nejde priamo do slovenského štátneho rozpočtu, ale do rozpočtu EÚ, ktorá nám z neho 25% následne vráti na vykrytie administratívnych nákladov spojených s chodom colníc.
V dnešnej dobe sa zdôrazňuje skôr ochranný, resp. protekcionistický charakter cla. Znamená to, že štát chce ochrániť, resp. istým spôsobom zvýhodniť svojich vlastných producentov na úkor konkurencie zo zahraničia. Niekedy sa clo zavádza pri podozrení z dumpingu. Dumping je nekalá praktika, pri ktorej producent predáva svoje výrobky lacnejšie v zahraničí ako u seba doma. Môže to byť taktika smerujúca k vytlačeniu konkurencie na zahraničnom trhu. Z pohľadu takéhoto zahraničného trhu sa však producenti dostávajú do veľmi znevýhodnenej situácie, voči čomu ich štát môže chrániť uvalením cla na dovážané produkty.
Medzi pasívne netarifné prostriedky patrí napríklad kvóta ako kvantitatívne obmedzenie dovozu. Ide o množstevné obmedzenie dovozu, či vývozu. Znamená to, že štát stanoví, aké množstvo daného tovaru sa môže doviezť do domácej krajiny. Nad rámec tohto množstva nie je možné dovážať tovar do krajiny, prípadne niekedy je stanovenie kvóty prepojené s clom, pričom ďalší dovoz, nad stanovenú kvótu, je spojený s platením cla. Zatiaľ čo clo je zároveň príjmom štátneho rozpočtu, pri kvóte sa platia príslušnému, vládou poverenému, úradu poplatky za dovozné licencie. Zámerom zavedenia kvóty je prioritne ochrana domáceho trhu, formou obmedzenia konkurencie zo zahrani-čia.
Medzi ďalšie pasívne netarifné prostriedky patrí napríklad aj embargo. Ide o obchodnú blokádu, ktorá je uvalená jedným, spravidla mocnejším, štátom na iný štát, resp. skupinu štátov (väčšinou menších).
Argumenty proti voľnému obchodu
Existencia cla, kvót a iných obmedzení spôsobuje, že dovážané statky a služby sú drahšie, a preto aj menej dostupné, ako by boli bez týchto vymenovaných reštrikčných opatrení. Ktoré argumenty používa štát pri obhajobe obmedzení zahraničného obchodu?
- Chrániť rozvíjajúce sa odvetvia. Krajiny, ktoré sú na začiatku industrializácie, uvaľujú často clá a vytvárajú prekážky dovozu preto, aby chránili vlastné nerozvinuté odvetvia. Vládne presvedčenie, že len čo sa odvetvie rozvinie, bude schopné konkurovať zahraničiu a obmedzenie bude možné odvolať. Mnoho krajín východnej a strednej Európy používa tieto argumenty, aby obhájili ochranu odvetví, ktoré nie sú v medzinárodnom prostredí konkurencieschopné. Je však otázne, či neposkytujú chráneným odvetviam ”medvediu službu”.
- Chrániť odvetvia, ktoré sú dôležité pre národnú obranu. Určité odvetvia sú veľmi dôležité pre bezpečnosť krajiny. Ak by ich prevzal zahraničný konkurent, mohlo by to ublížiť obranyschopnosti krajiny. Aj tento argument už v dnešnej dobe vytvárania transatlantických obranných štruktúr pokrivkáva.
- Diverzifikácia ekonomiky. Tento argument je podobný ako predchádzajúce. Hospodárstvo niektorých, hlavne rozvojových krajín, je závislé na produkcii niekoľko málo produktov, najčastejšie plodín. Ak sa spolieha ekonomika štátu na jednotlivý produkt, existuje vždy riziko, že neúroda alebo pokles ceny spôsobia kolaps celého národného hospodárstva. Štát by mohol pomocou nástrojov zahranično-obchodnej politiky vytvárať nové odvetvia a touto diverzifikáciou predchádzať možným problémom.
- Ochrana ekonomiky pred konkurenciou a lacnou pracovnou silou. To je najčastejšie uvádzaný argument vyspelých krajín. Západ sa obáva prílevu lacnej pracovnej sily z východu. Niektoré krajiny dokážu znížiť cenu produktov práve preto, že majú lacnú pracovnú silu, čo znamená, že ich pracovníci sú platení oveľa menej ako pracujúci vo vyspelých krajinách.
Na Slovensku je tento problém obojstranný. Naša pracovná sila je lacnejšia v porovnaní s krajinami Európskej únie. Na druhej strane sa bránime prílevu lacnej pracovnej sily spoza východných hraníc a zároveň dovážame obrovské množstvá spotrebných tovarov z ázijských krajín, ktorých nízka cena je výsledkom ich lacnej pracovnej sily.
- Obmedzenia ako odveta. Objavuje sa názor, že je potrebné zaviesť ”odvetné clá” voči krajinám, ktoré obmedzujú export našich výrobkov. Znie to síce dobre, ale musíme si uvedomiť, že takýmito opatreniami sa ochudobňuje spotrebiteľ v oboch krajinách.
- Obmedzenia podporujúce ekonomický rast. Už vieme, že do hodnoty HDP sa započítava aj čistý vývoz. Z toho vyplýva, že metódy podporujúce rast exportu stimulujú rast HDP.
Argumenty za voľný obchod
Tí, ktorí obhajujú voľný obchod sú presvedčení, že voľný obchod má v porovnaní s obchodnými obmedzeniami svoje výhody.
- Úžitok pre zákazníka. Obchodné obmedzenia sú prospešné pre chránené priemyselné odvetvia, nie vždy pre spotrebiteľa. Príklad: Clo zavedené na talianske topánky chráni domácich výrobcov, ale spotrebiteľ bude za talianske topánky platiť viac. Preto sú mnohí presvedčení, že voľný obchod medzi krajinami je rovnako prospešný ako voľný obchod medzi regiónmi v rámci jednej krajiny.
- Voľný obchod obmedzuje protiopatrenia. Už sme naznačili, že každé opatrenie môže vyvolať niektorú z foriem protiopatrení. Naše clá a kvóty vedú k tomu, že druhá krajina zavedie clá na naše výrobky. Takáto protekcionárska politika slúži iba na prospech neefektívnych domácich odvetví, pretože chráni pred zahraničnou konkurenciou. Domáci vývozcovia sú tak znevýhodnení dvakrát. Niektoré krajiny uvalia ochranné clo priamo na náš tovar a iné krajiny nebudú mať dostatok finančných prostriedkov, pretože my nekupujeme ich výrobky.
🔗 Spätné odkazy (1)